Vo výlete bola zahrnutá doprava, vstup do Sangaste zámku, vstup do vyhliadky na Veľkej vaječnej hore, obed. Okrem toho sme navštívili Taevaskoja náučný chodník a Piusa jaskyne.
Samozrejme ešte s celkom čerstvými fotkami.
Ranné vstávanie bolo náročné ako vždy. Pred internátom nám pár minút pred ôsmou hodinou zastavil autobus, do ktorého sme nastúpili a vyrazili smerom na Taevaskoju. Po trištvrte hodine cestovania po kadejakých krkoch-hájoch sme konečne dorazili na cieľové miesto. V autobuse sme sa veľmi nevyspali, dokonca ani Honza - ktorý zaspí takmer všade. Nebolo to však tým, že by mu vadili kadejaké zákruty, skôr si našiel blbú sedačku v autobuse, o ktorú sa nedalo oprieť (pri opretí sedačka nemala žiadnu zábranu, takže doslova 'pritisla' babu sediacu za ním).
Náučný chodník nebol žiadnym prekvapením. Rovinatá plocha s občasnými ceduľkami o bežných útvaroch. Malá riečka. Potok ústiaci do rieky. Skalná stena. Veľká skalná stena. Čudesné značky - raz šípky, neskôr podivný 'zákaz vjazdu', inokedy oboje. Najnáročnejšia časť počas celej prechádzky bola trochu netradičná: vyjsť vyše 100 schodov.
Mali sme 'úžasného' sprievodcu, ktorý nám raz počas jazdy v autobuse povedal: "Ja ani neviem kde všade máme ísť". Nejaké baby na čele pokračovali nejakým chodníkom, všetci sme ich nasledovali (vrátane nášho sprievodcu). Ony síce párkrát zastavili, že či ideme dobre, ale keďže náš sprievodca nás nasledoval, tak sme si mysleli, že je všetko v poriadku. Po dlhšom čase sme prišli k strmému zrázu, pri ktorom sa všetci zastavili. Vtedy prehovoril náš génius, ktorý nám povedal, že bol zvedavý kam ideme, tak sa pridal - on nevie, kam tá cesta pokračuje a okrem toho ani nemáme veľa času, tak by sme sa mali otočiť a vrátiť. Super.
Následne sme cestovali približne ďalšiu pol hodinu do Sangaste mesta, v ktorom sa nachádza (prekvapene) Sangastské sídlo. Tu sme mali dokonca zaplatenú sprievodkyňu, tak Vás môžem ohúriť svojimi novozískanými informáciami: Toto sídlo bolo vytvorené miestnym boháčom známym pod menom Friedrich Georg Magnus von Berg. Tento študovaný pán (ovládal vraj osem jazykov) žijúci v 19. a 20. storočí sa rozhodol postaviť svoju rezidenciu na mieste, ktoré je blízko jedného z veľkých jazier v Estónsku. (V Estónsku je veľa jazier, ale len málo z nich je veľkých, pozn. autora). Okrem toho, že sa inšpiroval anglickou štruktúrou, rozhodol sa vytvoriť 99 miestností vo svojom novom domove. A aby toho nebolo málo, snažil sa skombinovať všetky možné štýly, preto pri dôkladnom pohľade na toto obydlie zistíte, že vyzerá naozaj nezvyčajne.
Magnus bol veľmi aktívny. Často chodil loviť divú zver, svojich dvoch synov učil v pivnici rezbárstvu, no jednou z jeho najväčších koníčkov bolo kultivovanie. Estónsko so svojím chladným počasím a tuhou zimou bolo pre Magnusa dokonalou výzvou. Podarilo sa mu tu nakultivovať nejakú vysokú obilninu (je to vysoké asi 1.5 metra), no taktiež blízko sídla vytvoril les dlhý 2 x 4 kilometre, ktorý pozostáva z rôznych druhov stromov získaných z celého sveta, ktoré sa ujali. Obdivuhodné na tom je to, že tie stromy sú nasadené vo (vedeckom) abecednom poradí. Nerd. Za týmto bydliskom sa nachádza veľký strom a pár jazierok, v ktorom prebiehali pokusy o domestikovanie rýb - neúspešne. Ďalšou zaujímavosťou je, že jeho sklad fungoval ako chladiareň a bola to jedna z prvých chladiarní, v ktorej sa nechladilo ľadom, ale chemikáliou. Tú vymyslel Magnus s nejakým chalanom, ktorému sponzoroval štúdium v Nemecku.
Samozrejme, ako správny gentleman, Magnus mal súcit so zvieratami, takže v okolí vidieť pozostatky malých budov pre zvieratá. A pretože v jeho domove musí byť všetko dokonalé, snažil sa do neho vtesnať kadejaké zaujímavosti. V Estónsku občas duje skutočne silný vietor, preto stavba bola navrhnutá aj so škárami v budove, cez ktoré vietor prefukuje. Čo by malo sídlo ešte obsahovať? Tajné dvere, schody vedúce do steny a zopár duchov. Avšak, sídlo bolo veľmi mladé, takže žiaden duch tam nesídlil. Preto Magnus vytvoril jednu miestnosť, ktorá bola veľmi slabo osvetlená, no bola často využívaná - umožňovala služobníctvu prechádzať z komnát do svojich izieb. V nej na stenách viselo mnoho podivných obrazov, ktoré večer, prirodzene, naháňali strach. Toto všetko vyústilo v kolapsiu jednej slúžky, keď sa večer vracala do svojej izby. Magnus následne obrazy daroval svojim známym a odvtedy tam žiadne obrazy zavesené neboli. Okrem Lenina.
Pretože niekto bol príšerne bohatý a mal veľa voľného času, majiteľ sa snažil každému kútiku nájsť nejaké využitie. Dvere uprostred chodby - keď sa zavrú, bude mať rezidencia 100 izieb. Pred vchodom šepkacia miestnosť (ľudia v rohoch sa navzájom počuli, ale nikto iných ich nie). Železný kruh vtesnaný do budovy, príliš vysoký na uviazanie koní. Pýtate sa na čo môže slúžiť? Nuž, presne to je jeho využitie - rozmýšľať nad jeho využitím.
Na záver sme sa prišli pozrieť na obraz jeho samotného. Vyzerala to byť olejomaľba. Nečakane postava na obraze žmurkla a všetci sa ocitli miernom šoku. Dozvedeli sme sa, že sa mu tiež občas mení kravata, počasie v pozadí no a v zime si dokonca na nejakú chvíľu odíde. Keď som prišiel bližšie, tak som zistil, že to je digitálny obraz. Musím uznať, pekná práca, na prvý pohľad obraz vyzeral vskutku dôveryhodne.
Našou ďalšou zastávkou po deväťdesiatich minútach bola drevenica, v ktorej sme mali objednaný obed. Tu som sa zas vyznamenal - pri registrácii na výlet sa nás pýtali, čo chceme za jedlo - či vegánske alebo nie-vegánske, tak som skúsil to vegánske. Vegáni dostali zeleninovú polievku, zatiaľ čo ostatní kuracie stehno s ryžou a šalátom. Našťastie som si zobral veľké zásoby jedla, takže som hladom netrpel. Ale aj tak si nabudúce zvolím non-vegan meal, pretože ten obed bol trošku nevyvážený.
Najedení sme sa vybrali pozrieť Piusa jaskyne. Nie je to žiaden prírodný zázrak - niekto si všimol, že vo vnútrozemí sa nachádza piesočnatá oblasť, tak začali kopať a umelo vytvárať jaskyne. Najprv zo zvedavosti, neskôr kvôli ťažbe piesku. Pretože tento objekt je starý vyše 60 rokov, začína sa rozpadávať - a už aj pár ľudí zasypalo. Preto sa miestna vláda rozhodla, že jaskyne sprístupní iba odborníkom a pre verejnosť ostane veľké h...ale nie, mohli sme vojsť dnu pár metrov. Keďže zimy tu bývajú tuhé, počas mrazivých dní sa tam vraj dá nájsť veľa zaujímavých živočíchov - zimujúce netopiere, motýle, ba aj medvede. Nachádza sa tu aj menšie množstvo bieleho piesku.
Na záver nášho výletu sme si mali pozrieť západ slnka z najvyššej hory Estónska - mali sme čo robiť, aby sme ten západ stihli (na vrchole sme boli do piatich minút). Bohužiaľ, bolo zamračené, tak sme sa len pokochali okolitým lesom a šli konečne domov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára