štvrtok 27. novembra 2014

Učiť sa chodiť

Určite sa to už stalo každému - žijete si svoj zvyčajný život, keď v tom zrazu na Vás udrie nejaká pohroma.

Idem si ako zvyčajne do posilky, potom do školy, následne do obchodu, a nakoniec domov. Pred internátom začínam pociťovať bolesť v kolene. Nejako už prídem domov, ľahnem si, pomasírujem si ho a dúfam, že bude všetko onedlho zase v poriadku. Keď zistím, že moje chodenie je mizerné, rozhodnem sa zavolať odbornú pomoc - no komu zavolať? Servis je garantovaný v estónčine a ruštine. Fajn, čo máme ďalej? Nemocnicu, ktorá je ďaleko taktiež neprichádza do úvahy. Nakoniec po rozhoveore s vrátničkou sa rozhodnem zavolať 112.

Po vysvetlení situácii v angličtine čakám s Honzom na sanitku vyše 15 minút. Keď dorazia, vezmú ma do sanitky, pozrú mi koleno, zistia tlak, dajú mi prášky proti bolesti, sáčok s ľadom a pošlú ma naspäť domov odpočívať.

A tak ležím, odpočívam až do nedele, so strachom, či vôbec pôjdem do Laponska. Nakoniec idem do nemocnice, kde mi spravia röntgen. Nič vážne to našťastie nie je, a tak mi vezmú invalidný vozík a povedia mi, aby som išiel domov. Ako keby sa stal zázrak - celý čas som na vozíčku, no potom sa zdvihnem a odídem po vlastných. Ľudia naokolo sa určite museli čudovať.

Hoci všade čítam a doktori mi povedali, že pri burzitíde mám nechať nohu odpočívať, po tomto výlete sa mi akosi podarilo koleno rozhýbať. A tak to je doteraz. Chodím keď musím, ale nevyhýbam sa tomu, aspoň si nohu precvičím.