utorok 30. septembra 2014

A Le Coq múzeum

Tak a je tu článok, na ktorý som úplne zabudol. Nasledujúce udalosti sa odohrali asi tri týždne dozadu, takže dúfam, že si na všetko spomeniem.

Prvý nápad ísť do pivného múzea sa zrodil ešte v Pärnu. Keďže som vedel, že budem mať voľný víkend a skupinka aspoň 10 ľudí bude mať svojho sprievodcu, neváhal som a napísal som návrh do skupiny pre Erasmákov. Netrvalo dlho a zohnal som 16 ľudí. Aspoň som si to myslel.


Pre istotu som ukecal aj Tomáša a Honzu, aby sme tam prišli aspoň traja. Stretnutie som dohodol pri 'oblúkovom' moste, kde sme po príchode nenašli nikoho. Po chvíli k nam dorazili prví dvaja študenti (estónka Alla a francúz Kevin), ktorí (asi pre istotu) obišli most, aby zbytočne nečakali niekde inde. Onedlho (už s meškaním) prišiel ďalší chalan, Pascal. Na záver prišla ruska Daria. Čakali sme tam asi 10 minút a nikto ďalší už neprišiel. Sedem ľudí. Pôvodná rezervácia na bola pre dvojnásobok. No najviac ma mrzelo, že nás nebolo ani len 10, takže som si nebol istý, či vôbec dostaneme sprievodcu.

Perlička: Šao, náš čínsky kamarát, mal tiež prísť, ale zaspal (stretnutie bolo plánované o 13:30).

Pivné A le Coq múzeum je celkom rozľahlé. Bál som sa, či sa nám podarí nájst vchod včas, pretože na oficiálnej stránke bolo napísané, že vchod je oproti Tähtvere parku, ktorý sa ťahá popri pivnej továrni asi kilometer. Našťastie sme nijako nezablúdili a vchod sme našli včas.

Pri vrátnici už čakalo pár ľudí, z toho AŽ jeden bol Erasmák. Panis je grék, ktorý sem prišiel autom (cestoval ešte aj s kamarátom, ktorý sa potom vrátil späť lietadlom). Taký malý výlet po Európe. :)
Neprišiel na stretnutie pri moste, pretože bol na bicykli a býva niekde inde, takže by to bola pre neho obchádzka. Nuž, osem ľudí nie je žiaden zázrak, ale už sa to začína podobať tým desiatim. Po krátkom čakaní sa k nám prihovoril náš sprievodca a vysvitlo, že zvyšní ľudia sú Estónci. A tak sa nám začal dvojjazyčný výklad.

A. Le Coq, ako ste si už asi domysleli, je značka piva. Ocitli sme sa vo veľkej fabrike, ktorej jedna časť tvorí múzeum. No prehliadku sme začali vo fabrike, pozreli sme sa ako sa vyrába pivo v súčastnosti. Nič extra, veľa strojov, málo ľudí, skoro všetko riadené automaticky. Na to, že sme vošli do novej fabriky, budova vyzerala ako za starých čias. Musím uznať, že aj nové stroje sa im podarilo zamaskovať červenou farbou, takže navonok tak nekričia. Na záver prehliadky novej fabriky sme sa vyšplhali na vrch, odkiaľ bol celkom pekný výhľad. Tartu je zelené mesto, takže veľa zaujímavých budov odtiaľ neuvidíte.


Get Adobe Flash player

Následne sme sa presunuli do ďalšej starej budovy, kde začala prehliadka historických (ná)strojov. Budova pozostávala asi zo šiestich poschodí. Naspodku bola kotolňa, o poschodie vyššie sme už videli stúpajúci komín. V múzeu boli okrem strojov na stene zaujímavé materiály. Rodokmeň piva. Historická reklama na pivo. Výroba piva v súčastnosti, minulosti a ďalekej minulosti. Mapa pivných producentov Estónska...a Tartu je samozrejme najväčší producent piva. Vidieť, že je to študentské mesto.

Po prehliadke sme skončili tradične pri pive. V múzeu stojí jeden lístok 3€, no dostanete k tomu pivo zdarma (takže neplnoletých stojí vstup iba jedno euro). Keďže nás bolo osem, tak sme dostali osem rôznych druhov piva. Nebolo to nič moc - veď ja predsa pivo nemusím.

Ešte by som spomenul, že múzeum a továreň vlastnia Fíni, ktorí do neho investujú niekoľko melónov ročne. Vraj sa im viac oplatí to pivo voziť do Fínska, ako postaviť a spravovať továreň u nich doma. Zjavne preto to všetko bolo tak pekne spravené, ten vstup taký lacný.

Po návšteve múzea som sa začal zhovárať s Panisom, že by sme mohli niekedy ísť jeho autom na výlet do nejakého národného parku. Vyzeralo to sľubne, ale nakoniec z toho nič nebolo, pretože keď sme sa dohadovali o celodennom výlete, Panis vyhlásil, že jemu v tom národnom parku stačí 1 - 2 hodinky a on kvôli nejakému parku nebude vstávať o 7 - 8 ráno. A pritom vyzeral tak športovo, všade jazdí na bicykli...

Kevin zatiaľ navrhol, že by sme sa mohli pozrieť do francúzskej reštaurácie v ktorej pracuje. Hlavnou špecialitou bola francúzska galette - palacinka z pohanky. Bola tam práve 'Happy hour', takže sme k tomu dostali aj obyčajnú palacinku. Bolo to veľmi dobré, akurát som sa z toho veľmi nenajedol (môj večný problém). Každopádne by som to chcel niekedy skúsiť uvariť, tento nezvyčajný druh vegánskej palacinky.