utorok 23. decembra 2014

Týždeň v Laponsku

A je to tu! Prišiel čas opísať šesť dní plných snehu, chladu, socializovania sa a spoznávania nových miest. Pripravte sa na ľadový článok s mrazivými informáciami.



Pred odchodom som sa ešte trochu vyspal, aby som mal dostatok spánku pred cestou. Mali sme totiž plno roboty - ja som varil a kupoval zásoby jedla, Honza zas pral a písal seminárku. Pôvodne sme mali brať len jeden kufor, no nakoniec sme si každý zobrali vlastný - H. mal dokonca problém napchať všetko do jedného kufra. Meškali sme 10 minút, no mali sme prísť 15 minút pred odchodom, a tak bolo všetko O.K. Neprišli sme poslední, ale boli sme medzi poslednými. Nebola by žiadna sranda zmeškať výlet za tristo eur. Spotení sme sa uvelebili na konci autobusu na 5 sedačkách (boli voľné miesta, tak sme to hneď využili). Dokonca sa v autobuse našlo viac voľných miest, čo je asi trochu zvláštne, no pre nás pohodlné. Naši šoféri boli vtipní a veselí: "Welcome to Lapland express!" Z Tartu sme odišli pár minút po poludní, do Tallinnu sme prišli podľa plánu okolo tretej. V Tallinne nikto nepristúpil, pripojila sa k nám iba urečnená sprievodkyňa Karol, ktorá nám okamžite začala vysvetľovať čo a ako máme robiť na trajekte smerujúceho do Helsiniek. Po chvíli sme dostali lístky so svojimi menami (niektorí s divnými otáznikmi v strede mena). Veľké množstvo ľudí si so sebou nosí plno kartónov alkoholu (a občas aj cigariet), pretože v Estónsku je pre Fínov a Švédov veľmi lacno, a tak sem chodia pre zásoby.

Spomenul som si na Honzove narážky na drahé potraviny so Fínsku a tak som si ešte rýchlo kúpil v kaviarni predražený sendvič za 3€. Na trajekte menom Star sme sa pohodlne usadili a celkom nudili, pretože na wifi bolo priveľa ľudí a bola už tma, takže sme vonku nič nevideli. Pred koncom jazdy sme ešte s Honzom zbehli po nejaké pivá. No všetky plechovky sa dajú kúpiť iba po krabiciach, pričom jedna obsahuje 24 kusov. Najlepšia bola konverzácia pred nákupom, keď sme sa ponáhľali, pretože sme už boli v prístave: "Honza, čakaj, s tou nohou mám ešte stále problémy!","Veď stačí keď to kúpi jeden.","Hej, ale ja si chcem ešte niečo kúpiť na večeru!". "Ja ti kašlem na večeru, dostaneš dve pivá a pôjdeš spať!".  Po príchode v Helsinkách sme okamžite zaregistrovali ochladenie. Do autobusu si k nám dozadu prisadli dve Rakúšanky študujúce vo Fínsku. Autobusom sme cestovali celú noc do mestečka Levi (Levitunturi). No ešte predtým sme sa zastavili na pumpe, kde sme si oddýchli a nakúpili niečo pod zub. Neverili by ste, aké bolo moje prekvapenie, keď som zbadal sendviče za 2€! Na tom trajekte to bolo naozaj predražené. Kúpil som si hneď dva sendviče...a o pár sekúnd mi ostal už len jeden sendvič. Ostatné potraviny sú drahšie, ale nie je to také zlé, ako som si myslel. Noc prebehla lepšie ako som si myslel, pospal som si pár hodín. Akurát v autobuse bola neskutočná zima, hlavne vzadu. Neskôr sme zistili, že kým sa to teplo dostane až dozadu, tak dovtedy aj to kúrenie znovu vypnú - lebo tým vpredu už je zas príliš teplo. Nuž, tak som spal v mikine a zimnej bunde, hlavne že som mal dve sedačky, na ktorých som mohol spať!

Druhý deň ráno sme sa zobudili v mestečku Rovaniemi, čo je najväčšie mesto Laponska. Všetko už bolo samozrejme krásne biele. Z geografického hľadiska sa toto mesto nachádza na sútoku dvoch riek. No najzaujímavejším miestom je Santova vesnička. So Santom. Ešte predtým sme išli do hotela na raňajky, kde sme sa zoznámili s ďalším Číňanom, jeho meno je Jon [Wáá]. Jon je americké meno,  v Číne je moderné dávať krstné americké mená. U Santu sme sa odfotili a potom sme konečne išli do Levi, kde sme sa ubytovali. Náš dočasný domov vyzeral úplne fantasticky, bola to príjemná zmena oproti internátu. Najviac na mňa zapôsobila kuchyňa so svojím vybavením. No určite asi každého najviac upútala súkromná sauna.

Zatiaľ čo ostatní išli obzrieť okolie Levi (klub), ja som ostal doma. Tej noci bolo -14, a bola to asi najchladnejšia noc - ostatné dni nebolo tak chladno.  Na druhý deň som sa konečne vyteperil vonku na menšiu prechádzku. Večer sme mali naplánovanú arktickú saunu, čo je vlastne obyčajná sauna...pri jazere. Do ľadu bola vysekaná diera a vo vode bola turbína, aby voda nezamrzla. Bŕŕ. Druhou 'atrakciou' bola vonku horúca kanadská vaňa/hot-tub/jacuzzi.


Na ďalší deň na nás čakala farma huňatých haskáčov(husky). Psy boli plné energie a nedočkavé sa ísť vybehať - bol celkom problém ich fotiť. Pri ich domovoch som si spomenul na prvé Laponské pravidlo: Žltý sneh sa nepapá! Keď boli psy zapriahnuté do saní, pohodlne sme sa usadili a vyrazili na cestu. Dať pokyn nedočkavým huskym že konečne môžu vyraziť spôsobilo v mojom tele pocit, že sme zrýchlili snáď na rýchlosť svetla. Po chvíli jazdenia po snehu sme zrazu prešli cez cestu a pokračovali ďalej ako keby sa nič nestalo.

Po divokej jazde sme sa išli zohriať do chatrče, v ktorej sme sa nechali nakŕmiť klobásou a horúcou ovocnou domácou šťavou. Až tu som to prvý krát videl plastové poháriky s uškami (pretože pitie bolo veľmi horúce). V areáli mali aj dva soby, s ktorými sme sa vfotili a vytešili.

Večer prišiel čas spoločenskej zábavy, a tak sme sa zahrali hry. Nejako sa uchytili hry typu "uhádni, v čom je fígeľ". Napríklad, podávali sme si knihu, ktorá bola niekedy otvorená, inokedy zavretá. Ak to niekto povedal zle, tak bol na to upozornený. Hra plná smiechu, zúfalstva, pocitu hlúposti a nevedomosti. Ako môže byť kniha otvorená, keď je zavretá? Je to tým, že ten človek tú knihu otvoril? Alebo že ju otočil? Presunul si ju z jednej ruky do druhej pri predávaní? Alebo je tá logika niekde úplne inde?

Posledný deň sme sa odhlásili z ubytovania, nakúpili suveníry a vybrali na dlhú cestu domov. Keď sme mali odchádzať, tak jeden zo šoférov pustil hudbu a druhý začal tancovať. Celkom zážitok, človek na takých veselých a nezvyčajných šoférov len tak nenarazí. Ešte sme sa po ceste zastavili na sobiej farme, na ktorej sme sa zas radovali s tými čudnými kravami. Dokonca sme dostali príležitosť sa povoziť na saniach, do ktorých boli zapriahnuté soby. Dostali sme "sobí vodičák", ktorý nás oprávňuje jazdiť na soboch a je platný päť rokov. Ja osobne som sa dozvedel množstvo zaujímavostí od domácej - sobie parohy sú najrýchlejšie rastúce na svete (~2mm za deň). Všetky soby vo Fínsku niekomu patria, a sú očipované. Soby na jeseň zhadzujú svoje parohy, na jar im narastú nové. Keďže nám bola doporučená sobia klobása, tak sme si v najbližšom obchode s Honzom jednu kúpili. Nebola zas tak úplne iná, chutila podobne ako tie naše - ale bolo v nej cítiť istý chuťový rozdiel. Okrem toho som si už klasicky kúpil asi piaty sendvič.

V Helsinkách som sa na trajekte zoznámil s menom Marek Đabo, ktoré som mal na lístku. Je zaujímavé. že na predošlom lístku to bolo v poriadku (možno preto, že Estónci majú š a Fíni nie). Po príchode sme sa doplazili domov a začali pomaly spracúvať spomenuté zážitky.

No a čo Aurora? Nuž, videli sme ju, ale nevyzerala zas tak veľmi pekne - sivý pás na oblohe (ako keď prejde lietadlo). Ľudia, ktorí sa nahlásili na druhý výlet do Laponska mali však šťastie - podarilo sa im "Nórske svetlá" vidieť dokonca počas dňa - a vyzerali veľmi pekne, a tak Vám aspoň prikladám ich fotku:


Našiel som ešte pár fotiek spravených z mobilu:
Bankomat na 2 karty - s čipom a bez

Luxusné raňajky

V ľadovom jazere

Saunahouse

V Levi

Zjazdovka v Levi

Nástenná maľba s užitočnými informáciami

Piaty sendvič
Lístok

Honza Ch?lek

Príchod do Tallinnu
Guľovačka musí byť

Dočasné bývanie
Husky ride